Podávať alebo nepodávať veľkoobjemové nálevy do bachora dojníc?

MVDr. Marian Fabiš, PhD.

Posledných 20 rokov živočíšna výroba na Slovensku zaznamenáva prepad v celej svojej šírke. Pre ilustráciu uvádzame, že v rokoch 1990 až 2011 počty prasníc poklesli zo 180 tis. na 37 tis.; počty kráv sa znížili z 549 tis. na 201 tis. Pokles bol zaznamenaný aj v chovoch hydiny. Možno povedať, že ošípané sú už pre domácich chovateľov prakticky stratené, v chove dojníc, a teda vo výrobe surového kravského mlieka, naši chovatelia ešte stále bojujú. Počty kráv síce v uvedenom období klesli, úžitkovosť však stúpala. To dokumentuje vôľu chovateľov dojníc zachovať a skvalitňovať výrobu mlieka, v rámci čoho robia dostupné kroky aby mohli byť úspešní. Taká je realita Slovenska.

Uvedené zvyšovanie úžitkovosti je dôsledkom systematického zlepšovania viacerých parametrov chovov dojníc, medzi ktoré patrí: genofond, manažment stáda (welfare, ustajnenie, dojenie, kŕmenie a pod.), výživa a kvalita služieb. Pre chovateľa najjednoduchšie realizovateľnou inováciou je zlepšenie genofondu stáda (nákupom plemeníc a inseminančných dávok). Zavádzanie do života farmy ďalších uvádzaných faktorov je úloha náročnejšia a najmä komplexnejšia. Jedným z najzákladnejších predpokladov ekonomicky úspešnej výroby surového kravského mlieka, a to platí neustále (ako v minulosti, tak aj v súčasnosti), je zdravie dojníc.  Je nad slnko jasnejšie, že udržať zdravie dojnice pri podstatne vyšších úžitkovostiach súčasnosti je oveľa zložitejšia úloha. Vyšší produkčný výkon totiž prináša aj vyššie zdravotné riziká. Realita jednoducho nepustí. V tomto kontexte sa produkčné ochorenia dojníc stávajú vo viacerých chovoch limitujúcim faktorom zlepšovania ekonomiky prvovýroby mlieka. Za často rozhodujúci faktor, z pohľadu výskytu produkčných ochorení dojníc, možno označiť príjem sušiny. Kritickým z tohto pohľadu je záver gravidity a začiatok nastupujúcej laktácie, t.j. tzv. prechodné obdobie (3 týždne pred otelením a 3 týždne po ňom). Pre toto obdobie je charakteristická prítomnosť veľkých a významných fyziologických zmien v organizme dojnice. Stav dojnice sa mení z gravidnej na negravidnú, z nelaktujúcej dojnice sa stáva laktujúca. Informácia uvedená v predošlej vete je veľmi jednoduchá a pre každého absolútne jasná. Avšak zmeny prebiehajúce v dojnici v tomto období vôbec nie sú jednoduché, a pre mnohých často ani príliš jasné, ba naopak. Sú veľmi zložité, komplexne postihujúce celý organizmus. Dojnica je vystavená výrazným hormonálnym zmenám, zmenám energetického metabolizmu, výrazne sa mení výkonnosť imunitného systému, mení sa "tok" a využívanie glukózy od vnútromaternicovej výživy plodu smerom k mliečnej žľaze, resp. produkcii mlieka potrebného k výžive novo narodeného potomka. Tieto zmeny, hoci sú prirodzené, t.j. fyziologické, dojnicu veľmi vyčerpávajú a stresujú. Treba však konštantovať, že toto nie je jediný stres, ktorý v peripartálnom (okolopôrodnom) období dojnicu zaťažuje. V prechodnom období pôsobí na dojnicu tiež stres, ktorý má pôvod v chovateľovi samotnom ako dôsledok manipulácie s dojnicou v rámci manažmentu stáda. V priebehu 6 týždňov prechodného obdobia je dojnica presúvaná približne 4-krát. Prvým je presun zo skupiny zvierat stojacich na sucho do skupiny prípravy na pôrod; druhým je presun dojnice do pôrodného boxu; tretím je presun z pôrodného boxu do skupiny mledzivových zvierat; štvrtýkrát sa presúva z mledzivových do skupiny laktujcich zvierat. Ďalej sa dostaví stres z obobratia teľaťa a stres zo súvisiacich zmien kŕmnej dávky. Suma-sumárum je to dosť na to, aby to zamávalo s organizmom aj tak odolného zvieraťa, akým dojnice bezo sporu sú. Z pohľadu fyziológie je súčasťou stresu produkcia kotizolu, ktorý (okrem účinkov ako napr. imunosupresia a hypokalcémia) pôsobí negatívne aj na príjem sušiny. V dôsledku poklesu príjmu sušiny sa zvyšuje rozdiel medzi príjmom a výdajom energie. Vyvíja sa stav označovaný ako Negatívna energetická bilancia (NEB). Znížený príjem sušiny a následná NEB vedú k mobilizácii vlastných živinových zdrojov. Nasleduje lipomobilizácia (odbúravanie tukových zásob) a katabolizmus (odburávanie) svaloviny, resp. iných telových bielkovín (plazmatické bielkoviny). V prípade, že príjem sušiny sa nezvyšuje, resp. ak sa zvyšuje príliš pomaly, NEB sa prehlbuje, čo môže vyústiť do ketózy (subklinickej či klinickej) so všetkými jej negatívnymi dôsledkami na zdravie dojnice (imunosupresia a ťažko liečiteľné orgánové zápaly - mastitída, metritída; zníženie produkcie mlieka, pokles mliečnej bielkoviny, zhoršenie oplodnenosti, zvýšené riziko výskytu cystických ovárií, vzostup miery brakácie a pod.). Najvyšší výskyt ketózy po otelení je v období od otelenia do 21 dní po otelení. Jej objavenie sa na 4.-6. deň po pôrode je dôsledok poklesu príjmu sušiny v príprave na pôrod; ketóza zistená v cca 14.-16. deň po pôrode sa objaví v dôsledku zníženého príjmu sušiny po otelení.

Pomoc pri prekonávaní NEB

Jednou zo základných úloh chovateľa v pripartálom období je pomôcť zvieraťu všetkými dostupnými prostriedkami prekonať problém so zníženým príjmom sušiny a skrátiť tak trvanie NEB a na ňu naviazaných negatívnych zdravotných dopadov vrátane vyššie uvedenej ketózy. Základným predpokladom potrebného príjmu sušiny je (okrem welfare zvieraťa, kvalitných krmív a správneho manažmentu kŕmenia) plná funkčnosť predžalúdkov dojnice. Predpokladmi fungujúcich predžalúdkov sú: správna hladina minerálnych látok v krvi dojnice, dostatok hormónov riadiacich hladiny Ca v krvi, dostatok energie v organizme dojnice, dostatočná naplnenosť predžalúdkov, prebiehajúca motorika steny predžalúdkov, fungujúce mikroorganizmy v predžalúdkoch dojnice. Tu vyvstáva otázka, či má v súčasnosti chovateľ efektívny prostriedok ako pozitívne ovplyvniť tieto charakteristiky predžalúdkov, s cieľom zvýšiť ich funkčnosť a zlepšiť tak schopnosť dojnice prijať viacej sušiny (krmiva)? Odpoveď na túto otázku je: "áno, má". Týmto prostriedkom je veľkoobjemový nálev (ďalej VON) podávaný do bachora dojnice.

Veľkoobjemové nálevy a ich funkcie

V minulosti, ale často aj teraz, chovateľ v snahe podporiť funkcie predžalúdkov siaha po medikamentóznej liečbe, infúznej terapii, prípadne po nálevoch do bachora. V minulosti nálevy podávané do bachora mávali objem 0,5 až 2 l. Veľkoobjemové nálevy (VON) s objemom 20 a viac litrov, vzhľadom na chýbajúci aplikačný prostriedok (vhodnú pumpu), podávané neboli. Cieľom podávania nálevu bolo dodať do bachora látky podporujúce fermentačné funkcie bachorovej mikroflóry, látky upravujúce fyzikálne vlastnosti bachorového mikroenvironmentu a látky podporujúce motoriku predžalúdkov. Z pohľadu súčasných poznatkov má nálev podaný do bachora dojnice plniť nasledujúce funkcie:

a) "oživiť" funkcie bachorových mikroorganizmov/fermentáciu, ktorá je pri zvieratách so zníženým príjmom krmiva znížená; z pohľadu bachorových dysfunkcií ide najčastejšie o jednoduchú bachorovú indigesciu (mimo prípadov bachorovej acidózy) s tendenciou posunu smerom k bachorovej alkalóze, ktorá v prípadoch s dlhším trvaním môže prejsť do hniloby bachorového obsahu; oživeniu fermentácie v bachore rozhodujúcim spôsobom napomáha mechanické "premiešanie" bachorového obsahu prúdom tekutiny podávanej do bachora pod tlakom použitím správneho drenčovacieho zariadenia/pumpy a nálevu vhodného zloženia;

b) dotovať organizmus dojnice ľahko dostupnou energiou a makroprvkami, elektrolytmi, prípadne špeciálnymi látkami (ochrana pečene, antioxidanty a pod.), a pôsobiť tak proti hypokalcémii, uľahnutiam, ketóze, alkalóze, acidóze, znižovať katabolizmus/odburávanie telesných bielkovín, lipomobilizáciu, ...;

c) rehydratovať dojnicu (20 až 25 l vodného roztoku do bachora na jedenkrát je vyhovujúce);

d) pôsobiť ako prevencia ľavostranej dislokácie slezu (zaťaženie bachorového dna 25 kg tekutiny voči spodnej stene brušnej dutiny má 100 %-ný účinok proti dislokácii); dokonca v počiatočných štádiách dislokácie slezu, keď sa pod bachor podsunula ešte len menšia časť slezu, sa táto po podání VON vráti a slez sa ocitne späť v správnej polohe;

e) podpora pohyblivosti/motoriky steny predžalúdkov a celej tráviacej sústavy.

Nápoja musí byť veľa a musí mať správne zloženie

Aby uvedené funkcie moderný nálev dokázal plniť, treba aby jeho objem bol dostatočne veľký a mal potrebné zloženie. Pri 80 až 120 litrovom obsahu bachora dospelej dojnice optimálny objem podaného nálevu predstavuje 20 až 25 l. Pomerne často z terénu počúvam názory, že podanie 20 až 30 l nápoja určeného na voľné pitie dojnicou plne nahradí veľkoobjemový nálev, ktorého podávanie je dokonca považované za trápenie zvieraťa. K týmto postojom len niekoľko myšlienok:

a) len zdravá dojnica vypije nápoj prirodzenou cestou v uvedenom množstve; problémová dojnica uvedený objem sama voľne nevypije; tu však nastáva problém, pretože chovateľ potrebuje aby práve problémová dojnica dostala predkladaný nápoj a to všetko, v zamýšľanom objeme a zložení; tu pomôže len VON;

b) prirodzeným pitím prijímaný roztok/tekutina do bachora tečie pozvoľným tempom, vôbec nie pod tlakom. Takto však absentuje významný prvok podania roztoku pod tlakom, a tým je mechanické premiešanie bachorového obsahu podávanou tekutinou, čo je významným faktorom podporujúcim obnovu fermentácie v bachore; tu pomôže len VON;

c) pažerákový žľab, ktorý je plne funkčný pri mladých prežúvavcoch do istej miery funguje aj pri dospelých jedincoch (závisí od stupňa dehydrátacie organizmu), vďaka tomu sa však asi polovica prijímanej tekutiny dostáva do bachora a druhá polovica do slezu; týmto chovateľ oberá dojnicu o viaceré pozitíva, ktoré plní podanie veľkoobjemového nálevu priamo do bachora (pozri vyššie);

d) upozorňujem, že podanie VON nemá nahradiť podanie prvého nápoja po otelení (ktorý dojnica po otelení určite má mať k dispozícií), VON podaný čerstvo oteleným dojniciam má prvý nápoj len následne doplniť;

e) za trápenie zvieraťa považujem sitáciu, keď je zviera v zdravotných problémoch resp. sa do nich potenciálne dostáva a chovateľ, i keď má (alebo môže mať) k dispozícií vhodný produkt a prostriedok, z nejakých dôvodov (jemu známych) tieto nepoužije (prípadne použije prostriedky menej efektívne) a namiesto toho, aby zvieraťu maximálne pomohol a urýchlil tak zdravotnú nápravu radšej nechá zviera "bojovať" (s otáznym výsledkom) s problémom samé. Za traumatickejšie zážitky pre zviera určite možno považovať "bežné" chovateľské úkony ako napr. odrohovanie či ošetrenie paznechtov. Z doposiaľ uvedeného vyplýva, že odpoveď uvedenú v nadpise tohto príspevku je kladná, t.j. áno, podávať. Na tomto mieste je vhodné uviesť stratégiu podávania VON v stáde dojníc:

1. VON správneho zloženia podávať chorým a liečeným kravám. Každá chorá dojnica pije a žerie menej ako obvykle. Dôsledkom toho sa objavuje NEB, lipomobilizácia a katabolizmus. Pri každej infekcii či prebiehajúcom zápale sa zvyšuje požiadavka imunitného systému na dodávku energie a živín, aby systém mohol fungovať. Pri infektoch, resp. zápalových procesoch v organizme energetické požiadavky dojnice stúpajú až o 50 %. Keď tieto požiadavky nie sú plnené cez dodávku živín z bachora (a to sa pri zníženom príjme krmiva pri chorých zvieratách nedá zabezpečiť), nastupuje katabolizmus, mobilizácia tukových rezerv (ak ešte nejaké sú) a následe vývoj možných vyššie spomínaných zdravotných porúch. V takejto situácii je liečba dojnice veľmi ťažka, zdĺhavá a jej prognóza nie veľmi optimistická. Podanie VON, ktorý zlepšuje funkčnosť bachora a dodáva energiu a minerálie makroorgnizmu, zlepšuje efekt liečby, znižuje spotrebu liečiv, skracuje rekonvalescenciu, umožňuje skorší návrat dojnice do produkcie; znižuje sa tým brakácia.

2. Ďalšou skupinou, ktorá veľmi profituje z podania VON správneho zloženia sú čerstvo otelené dojnice. Zatraktívnenie fermentačných procesov v predžalúdkoch dojnice čo najskôr po otelení umožňuje rýchlejšie zvyšovanie príjmu krmiva, skracuje sa obdobie výskytu ketóz, hypokalcémie, uľahnutí, stukovatenia pečene a ďalších možných zdravotných komplikácií. Dojnica výrazne lepšie zvláda štart do začínajúcej laktácie, čo sa prejaví lepším "nasadzovaním" mlieka, skorším štartom reprodukčného cyklu, čo vedie k lepším reprodukčným výsledkom ako je tomu pri zvieratách, ktorým po otelení chovateľ či veterinárny lekár nepomohli podaním VON. Podávanie VON (v teréne nazývanom "drenč") je v chovateľských vyspelých krajinách zabehnutou záležitosťou. To isté možno povedať už aj o mnohých slovenských farmách. O funkčnosti podávania VON svedčí skutočnosť, že chovateľ, ktorý ich podávanie zakomponuje do svojho systému starostlivosti o zvieratá už od aplikácie VON neustupuje. Pre úspešné a efektívne podanie VON je treba mať dojnicu optimálne fixovanú, treba mať účinný a spoľahlivý drenčovací systém/pumpu, umožňujúci efektívne podanie VON (na podanie nálevu s objemom 20-25 l zvieraťu stačia 1,5-2,0 minúty, čo umožňuje tak potrebné mechanické premiešanie bachorového obsahu), a napokon treba mať aj drenčovací produkt/nálev správneho zloženia, aby skutočne plnil požadované funkcie.